Škola

KISK  a ja

ISKB48 Digitalizácia kultúrneho dedičstva

UCHOVÁVANIE HMOTNEJ KULTÚRY - ZVUKOVÉ DOKUMENTY VO FONDE HUDOBNéHO KABINETU UNIVERZITNEJ KNIžNICE V BRATISLAVE

Hudobný kabinet Univerzitnej knižnice v Bratislave patrí medzi popredné odborne i odborovo špecializované pracoviská svojho druhu v Slovenskej republike. Poskytuje univerzálne informačné služby v oblasti hudby, hudobného života, muzikológie a hudobnej dokumentácie. Jeho služby využívajú najmä muzikológovia, hudobní historici, pedagógovia, interpreti, študenti hudobných odborov, odborní pracovníci v kultúre. Používatelia najviac oceňujú vedeckú orientáciu fondu HK či už v podobe muzikologických publikácií a periodík, ťažko dostupných zahraničných encyklopédií alebo exkluzívnych nahrávok s umeleckou a dokumentačnou hodnotou. Sídli v zrekonštruovanej budove Klarisea, kde získal tri samostatné veľké miestnosti, upravené pre špecifické potreby oddelenia a zariadené na mieru vyrobeným nábytkom.

Hudobný kabinet disponuje samostatným fondom, ktorý je určený na prezenčné výpožičky. Z hľadiska druhov dokumentov najväčšiu časť tohto fondu tvoria zvukové dokumenty, ktorých je celkovo 25 790 knižničných jednotiek (14 288 gramoplatní, 8 938 kompaktných diskov, 1 666 magnetofónových kaziet a 599 DVD). Súbor zvukových a zvukovo-obrazových nahrávok je v prvom rade zameraný na klasickú hudbu. V ponuke sú aj nahrávky ľudovej a populárnej hudby, slovesných diel (drámy, rozprávky, poézia, satiry), dokumentárne zvukové a zvukovo-obrazové tituly alebo jazykové kurzy.

Cieľom našej práce je predstaviť časť fondu zvukových dokumentov v hudobnom kabinete UKB. Ide konkrétne o gramofónové platne a audio CD. Z prehľadu sme vylúčili audiokazety z dôvodu, že ide o mŕtvy fond a audiovizuálne dokumenty (DVD), ktoré tvoria len marginálnu časť fondu kabinetu. Audiokazety sú už ako nosiče zastaralé a ich kvalita je problematická. Ide napríklad o nízku odolnosť voči oderu či prachu alebo voči magnetizmu. Typické pre audiokazety je aj ich zvlnenie, ktoré nastáva po niekoľkonásobnom prehratí a môže spôsobiť navinutie pásky do mechanizmu magnetofónu. Nevyznačujú sa ani príliš vysokou kvalitou nahrávky. Po obsahovej stránke vo fonde hudobného kabinetu nie sú žiadne mimoriadne vzácne tituly. Prakticky ide o duplicitné nahrávky, ktoré boli vydané súbežne aj na gramofónových platniach alebo audio CD

Gramofónové platne

Stručne by sme mohli definovať gramofónovú platňu ako médium, určené na záznam zvuku. Hoci história platní je nesmierne zaujímavá, nebudeme sa jej tu príliš venovať. Túžba ľudí po zaznamenaní zvuku je naozaj dlhá a až 19. storočie prinieslo v tejto oblasti významný zvrat. Materiály, z ktorých sa platne vyrábali boli spočiatku rôznorodé. Napríklad prvé platne boli vyrobené z celuloidu, neskôr sa prešlo na ebonit, šelak atď. Známe sú aj rôzne rarity ako napríklad papierové gramoplatne, ktoré sa predávali ako pohľadnice, alebo čokoládové platne. Vo fonde hudobného kabinetu sa nachádzajú len šelakové a vinylové platne, ktorými sa budeme ďalej troška podrobnejšie venovať.

Technický popis gramoplatne

Platňa je plochý kotúč, na ktorom je zaznamenaný zvuk prostredníctvom analógového mechanického záznamu. V strede kotúča je vlepená etiketa, poskytujúca informácie o nahrávke. Uprostred je otvor, ktorý umožňuje nasadiť platňu na tanier gramofónu. Záznam zvuku je na platňu zanesený v podobe súvislej špirálovej drážky. Ako už bolo spomínané,. ide o mechanický záznam, ktorý je snímaný mechanicky pomocou hrotu. Na vonkajšom okraji platne je tzv. nábehová drážka, ktorá privádza hrot k samotnej nahrávke a záznam ukončuje prázdna výbehová drážka. Medzi jednotlivými skladbami sú tzv. prevádzacie drážky, ktoré od seba oddeľujú jednotlivé záznamy, pričom majú rovnakú hĺbku ako drážky so záznamom.. Zvukové a aj rozmerové parametre sú v súčasnosti dané normou ISO/IEC 98. Platne sa vyrábajú vo viacerých veľkostiach. Základné priemery platní sú 30 cm (12"), 25 cm (10") a 17,5 cm (7").

Záznam zvuku na gramofónovej platni

V začiatkoch boli gramoplatne nahrávané akusticky. Hudobníci a speváci stáli pri jednom alebo viacerých lievikoch, ktoré sústreďovali zvuk na membránu, ktorá rozochvievala zapisovací hrot záznamového stroja. Išlo o otáčajúci sa sa tanier, ktorý bol kvôli eliminácii vibrácií umiestnený na podstavci. Na tomto tanieri bol pripevnený voskový kotúč, do ktorého hrot vyrýval drážku so záznamom, pričom sa posúval od kraja platne k jej stredu. Vznikla tak ucelená špirála. Tento voskový kotúč potom slúžil ako podklad pre výrobu matrice na lisovanie platne. Nahrávky však prirodzene neboli kvalitné, pretože mali obmedzený kmitočtový rozsah, cca od 150 Hz do 3,5 kHz. Pričom bežný gramofón v tej dobe bol schopný reprodukovať zvuk v ešte obmedzenejšom rozsahu - len 300 Hz - 2,5 kHz. Tieto nedostatky sa odstránili v priebehu 20. rokov 20. storočia, keď sa začalo s elektrickým nahrávaním. Zvuk sa začal snímať mikrofónom a zosilňovať pomocou elektroniek. Takto zosilnený zvuk sa preniesol do záznamového stroja a záznamový nôž vyryl do vosku drážku so záznamom. Táto vosková platňa potom išla ďalej do továrne na spracovanie. Tento spôsob sa prakticky používa aj dnes. len prirodzene sa využívajú modernejšie prostriedky.

Záznam na platni môže byť buď monofonický alebo stereofonický. V prípade monofonického záznamu je na gramoplatni zaznamenaný len jeden signál. Používa sa výhradne stranový (laterálny) záznam. To znamená, že hrot sa pohybuje do strán, nie do hĺbky. Stereofonický záznam bol prvý krát predstavený v roku 1957. Ide o dvojkanálový záznam, ktorý sa začal používať na vyvolanie dojmu priameho posluchu v priestore, z ktorého sa uskutočňuje prenos akustického signálu. Využíva sa systém Westrex 45/45, ktorý vyvinula americká firma Western Electric. Pri tomto spôsobe sa záznam dvoch signálov uskutočňuje prostredníctvom jedného záznamového noža do jednej drážky, pričom oba pohybové smery zvierajú s rovinou platne 45 o uhol

Lisovanie gramoplatní

V súčasnosti sa pri výrobe platní využíva analógová masteringová technológia DMM (Direct Metal Mastering), ktorá bola vyvinutá v 80. rokoch 20. storočia nemeckými spoločnosťami Teldec a Georg Neumann GmbH. Využívajú ju napríklad GZ Media, a.s. (nástupca Gramofonových závodů).

Najskôr sa skontrolujú dodané zvukové podklady. Potom prostredníctvom DMM technológie sa elektrický signál prepíše na otáčajúci sa fyzický nosič. Ide o rovnú, nemagnetickú oceľovú podložku, pokrytú vrstvou vysoko čistej medi, do ktorej nôž vyreže špirálovú drážku. Z takéhoto nosiča sa potom vyrobí matrica pre lisovanie gramoplatní. Ďalšími spôsobmi masteringu môžu byť laková technológia, kde matrica vznikne vyrezaním do lakovej fólie. Matrica pripravená jednou alebo druhou technikou ide ďalej na úpravu pred samotným lisovaním. Zadná strana sa musí zbrúsiť a vyleštiť. Ďalej sa matrica vycentruje a oreže na priemer pre konečné tvarovanie. Zároveň sa vytvarujú okraje matice tak, aby ju bolo možné bez problémov upevniť na lisovaciu formu.

Princíp lisovania zostáva prakticky roky nemenný, pričom samozrejme prichádza k drobným technickým vylepšeniam. Do hydraulického lisu sa vložia formy s matricami, etikety pre každú stranu platne a lisovacia hmota. Po spustení lisovania na tieto prvky pôsobí po presne určenú dobu tlak 100 a viac ton a teplota 160 oC. Po ukončení procesu sa forma ochladí a otvorí lis. Platňa sa vyberie, oreže na konkrétny formát a vizuálne skontroluje, či je všetko v poriadku.

Etikety gramofónových platní

Etikety predstavujú pomerne dôležitý zdroj údajov o zvukovom dokumente. Na platňu sa upevňujú hneď pri lisovaní. Obsahujú názov vydavateľa, jeho logo, názov snímky. Môže byť tiež uvedené matričné číslo, hoci najčastejšie býva vyrazené priamo na platni. K dôležitým údajom patrí aj objednávacie číslo, pod ktorým je dokument zaradený do katalógu vydavateľstva. Toto objednávacie číslo býva niekedy doplnené prefixom (písmeno alebo číslo, ktoré predchádza objednávaciemu číslu) alebo sufixom (nasleduje za objednávacím číslom), ktoré môže označovať priemer platne, cenu, prípadne umeleckú kategóriu. K ďalším údajom patria informácie o autoroch či interpretoch, rok vydania alebo aj čas nahrávky. K povinným údajom patrí aj označenie pôvodu, ochranná známka či údaje o copyrighte. Často sa tu tiež uvádzajú údaje o spôsobe snímania platne - mono, stereo, označenie rýchlosti otáčok. Ak je dielo na platni rozložené na oboch stranách alebo tvorí komplet, uvádza sa aj číslo strany. Etikety sa vyrábajú z papiera a bývajú rôznofarebné. Skúsení odborníci dokážu z etikiet určiť aj časové obdobie, v ktorom bol dokument vydaný.

Vo fonde hudobného kabinetu sa nachádzajú v prvom rade gramofónové platne československého pôvodu z vydavateľstiev Supraphon, Panton a Opus. Určitú časť fondu tvoria sovietske platne (najmä produkcia vydavateľstva Aprelevskij zavod) a napokon produkcia vydavateľstiev východoeurópskych krajín (NDR, Maďarsko, Rumunsko a Poľsko).

Údaje na etiketách československých platní sú podrobné a katalogizátorom poskytujú dostatok údajov pre vytvorenie záznamu.

Na etiketách Supraphonu je objednávacie číslo doplnené písmenom (prefix), ktorí označuje cenovú kategóriu (napr. A 6872). Pri starších platniach Supraphonu je objednávacie číslo doplnené o prefix, ktorý označuje druh a veľkosť platne (napr. SV - stereo, 331/3 ot./ min, priemer 30 cm) a za objednávacím číslom je vyjadrená cenová kategória.

Objednávacie číslo vydavateľstva Opus pozostáva z 8 čísiel. Prvé číslo - 9 = Opus. Druhé číslo označuje spôsob snímania: 0 = mono, 1 = stereo; tretie číslo označuje veľkosť a počet otáčok: napr. 1 = 331/3 ot./ min, priemer 30 cm, LP ; 3 -= 45 ot/min, priemer 17,5 cm, EP ..... Štvrté číslo označuje hudobný žáner: napr. 0 = symfonická hudba ; 1 = komorná hudba ..... Posledné 4 čísla sú poradovým číslom platne.

Príklad: z objednávacieho čísla platne 91 12 0130 môžeme vyčítať, že ide o platňu z vydavateľstva Opus, stereo, 30 cm, 331/3 ot./ min a ide o vokálnu hudbu.

Podobne je usporiadané objednávacie číslo vydavateľstva Panton. Tiež ide o osemmiestne číslo. Prvé číslo označuje vydavateľa: 8 = Panton, druhé číslo označuje spôsob snímania: 0 = mono, 1 = stereo; tretie číslo označuje veľkosť a otáčky platne, štvrté číslo hudobný žáner a posledné štyri čísla označujú poradie v katalógu.

Šelakové platne

Šelak je prírodná živica, ktorá sa využívala pri výrobe platní asi až do polovice 20. storočia. V Československu sa šelakové platne vyrábali až do roku 1963. Šelakové platne označujeme aj ako štandardné gramofónové platne. Pri ich výrobe sa používa už spomínaný šelak - živica a k nej sa pridávali rôzne plnidlá (bavlna, sadze a pod.). Tieto platne majú širšiu drážku ako vinylové, priemer najčastejšie 25 cm a rýchlosť otáčok je 78 ot/min. Na takejto platni sú zapísané asi 3 minúty zvukového záznamu (1 pieseň). Na platňu vo veľkosti 30 cm bolo možné zaznamenať až 5 minút zvuku. Ich výraznou nevýhodou je ich väčšia hmotnosť (priemerne vážia cca 250 - 300 g) a krehkosť. Táto vlastnosť sa bohužiaľ negatívne prejavila pri sťahovaní fondu hudobného kabinetu do nových priestorov po veľkej rekonštrukcii knižnice v rokoch 2000 - 2005. Časť fondu šelakových platní sa pri tom zničila (rozbili sa). V súčasnosti sa tento problém nerieši vzhľadom k poddimenzovanému personálnemu obsadeniu kabinetu. Do budúcnosti však bude potrebné touto otázkou sa zaoberať. V prvom rade bude potrebné zistiť množstvo zničených platní, ich hodnotu a možnosti rekonštrukcie. V prípade nezvratne poškodených platní ich bude treba vyradiť z fondu. Odhadované množstvo zničených platní je cca 25 - 30 %.

Vinylové platne

Vzhľadom k tomu, že prírodný šelak je finančne nákladný, výrobcovia gramoplatní začali experimentovať s jeho náhradami. Základným materiálom v súčasnosti pre výrobu gramoplatní je kopolymér vinylchloridu a vinylacetátu. Do tohto kopolyméru sa pridávajú ďalšie potrebné prímesy, ktoré sú prirodzene chránené výrobným tajomstvom. Ako posledné sa pridáva farbivo. Obvykle to bývajú špeciálne sadze pre čiernu farbu. Hoci sa v súčasnosti vyrábajú aj farebné platne, najčastejšou farbu je práve čierna. Materiál sa ďalej miesi, zahrieva na teplotu okolo 165 - 170 oC a pripravuje na lisovanie. Vinylové platne majú viacero výhod oproti šelakovým. Nie sú tak krehké, oveľa lepšie zvládajú dopravu na väčšie vzdialenosti, nedeformujú sa pri zmene teploty. Zároveň sa hodia pre hustejší záznam zvuku. Vyznačujú sa tiež nižšou hmotnosťou. Štandardná hmotnosť pre platne s priemerom 30 cm (LP) je 140 g, s priemerom 25 cm (MP) - 100 g a pre 17,5 (SP) - 42 g. Rýchlosť prehrávania je určená pre LP a MP na 331/3 ot/min a pre SP 45 ot/min. Reprodukčná doba je závislá na kmitočtovom spektre a ďalších charakteristikách zaznamenaného signálu. Orientačná doba pre LP (331/3 ot/min) je 19 minút, pre MP (331/3 ot/min) 13,5 minút a pre SP (45 ot/min)5 minút.

Ošetrovanie gramoplatní

Čisté prostredie je dôležité nielen pri výrobe gramoplatne, ale nemalo by sa na ňu zabúdať ani pri samotnej manipulácii s gramofónovou platňou, či už počas jej prehrávania alebo pri skladovaní. Gramoplatňa je vystavená množstvu nepriaznivých vplyvov, ktoré ju môžu znehodnotiť a to buď znečistením, zlou manipuláciou pri prehrávaní alebo deformáciou povrchu.

K znečisteniu prichádza pri gramoplatniach už od prvého styku. Obvykle však ide o drobné znečistenie, pri ktorom majú nečistoty pôvod v prachu alebo môžu pochádzať priamo z drážok platne. Pri neopatrnej manipulácii môže prísť k zamasteniu povrchu dotykom dlane. Veľmi nevhodná je tiež snaha fúkaním na povrch odstrániť nečistoty. Drobné prachové čiastočky síce môžeme odfúknuť, ale zároveň sa na povrchu môžu objaviť mastné čiastočky. Drobné čiastočky nečistôt spolu s mastným pojivom potom vytvárajú akúsi brúsnu pastu, ktorá sa usadzuje hlboko v drážkách a pôsobí agresívne. Zistilo sa, že aj pri samotnom prehrávaní platne sa nad ňou utvára vzdušný vír, ktorý so sebou strháva drobné čiastočky nečistôt a spôsobuj znečistenie povrchu platne. Tomuto sa dá zabrániť použitím príklopného veka nad gramofónovou platňou, ktoré väčšina gramofónov má.

Ďalším nepriaznivým činiteľom, spôsobujúcim znečistenie, je negatívny elektrostatický náboj na povrchu platne, ktorý takisto priťahuje nečistoty. Na odstraňovanie elektrostatického náboja bežní ľudia obvykle používajú antistatickú utierku. Táto utierka je síce napustená špeciálnou látkou, ktorá zabraňuje elektrostatickému nabitiu platne, takže potom nepriťahuje prach z ovzdušia. To je ale všetko. Odstráni vrstvu prachu z povrchu platne, ale častice nečistôt, ktoré sú uložené hlbšie v drážkách nie je schopná eliminovať. V súčasnosti majú milovníci platní k dispozícii viacero možností čistenia platní. Jednak existujú firmy, ktoré sa venujú profesionálnemu čisteniu platní pomocou špeciálnych pračiek na hĺbkové čistenie a zároveň sú k dispozícii aj rôzne sady na čistenie platní. V hudobnom kabinete UKB máme k čisteniu platní k dispozícii len antistatické prachovky, čo nie je vyhovujúci stav. V rámci strategického plánovania rozvoja činnosti oddelenia bude potrebné vyriešiť aj túto otázku.

Odporúčania pre manipuláciu s platňami a ich ukladanie, archivovanie a skladovanie

K nevýhodám gramoplatní ako mechanického záznamu zvuku patrí ich náchylnosť k rôznym formám poškodenia. Preto je potrebné dodržiavať určité zásady pri práci s nimi. Nemali by sme nikdy siahať prstami priamo na drážky. Pri manipulácii je najlepšie ukazovákom podpierať stred platne a palcom si pridržať jej okraj. Keď kladieme platňu na tanier prístroja, pridržiavame ju len zľahka na okrajoch. V hudobnom kabinete používame tento postup a aj našich používateľov v tomto duchu školíme. Pri pokladaní prenosky na platňu musíme postupovať opatrne, aby snímací hrot nedopadol na platňu z výšky. Pokiaľ platňu práve neprehrávame, mali by sme ju ihneď vrátiť do obalu.

Mimoriadne dôležité je správne ukladanie platní, pretože nevhodné uloženie môže spôsobiť rôzne deformácie, niekedy až nezvratné. Najčastejšie ide o tanierovitú alebo sedlovitú vadu. Vznikajú pri nesprávnom uskladnení vo vodorovnej polohe. Deformitu spôsobuje najmä veľká hmotnosť platní, uložených na sebe. Najvhodnejším spôsobom ukladania platní pri ich archivácii je zvislá poloha. Ideálne by bolo, ak by v zvislej polohe boli ešte pridržiavané jemným prítlakom. V hudobnom kabinete máme pre fond gramoplatní špeciálne vyrobené vysoké skrine s prepážkami. Šírka jednej prepážky je 27 cm a je tam uložených približne 40 platní. V jednej skrini je 15 prepážok. Uchovávame v nich kompletný fond (cca 15000 exemplárov).

Audio CD

Počiatky kompaktných diskov nájdeme už v 70. rokoch 20. storočia. V tomto období sa výrobcovia snažili o vytvorenie média, pomocou ktorého by mohli zaznamenať veľké množstvo dát a zároveň by bol k nim rýchly a jednoduchý prístup. Novovznikuté audio CD je výsledkom spolupráce dvoch veľkých firiem - Sony a Philips. Pracovali na ňom už od polovice 70. rokov. V roku 1980 vydali jednotný štandard pre audio CD. Ide o tzv. červenú knihu (Red Book), ktorá špecifikuje účel i fyzické rozmery CD. Je to prvá z radu farebných kníh (Rainbow Books). Ide o štandardy, špecifikujúce parametre jednotlivých typov optických médií. Napr. žltá kniha je pre CD-ROM-y, oranžová kniha sa zaoberá zapisovateľnými CD-R a prepisovateľnými CD-RW, biela kniha špecifikuje Video CD a pod. Tieto knihy nie sú voľne dostupné

Priemer audio CD je 12 cm a hrúbka 1,2 mm. Možno takou kuriozitou je dôvod 12 cm priemeru audio CD. Pôvodný návrh firmy Philips bol totiž 11,5 cm, čo by umožnilo 60 minútovú zvukovú nahrávku. Firma Sony však nesúhlasila, pretože potrebovali mať nosič, na ktorý by sa zmestila kompletná nahrávka Beethovenovej 9. symfónie, ktorá vo svojej najdlhšej verzii trvá cca 70 minút. 12 cm priemer umožňuje až 74 minútový audio záznam.

Disk sa skladá z viacerých vrstiev. Vrchná strana nosiča je popisná, určená len na umiestnenie informačnej potlače. Pod ňou je vrstva laku, ktorá má za úlohu chrániť záznamovú vrstvu pod ňou. Táto záznamová vrstva je zvyčajne vyrobená z hliníku. Spodnú časť tvorí silná vrstva polykarbonátu, ktorý zabezpečuje pevnosť celého nosiča a zároveň aj jeho odolnosť voči mechanickému poškodeniu.

Dáta sú na disku uložené vo forme špirály, ktorá sa vinie od stredu k okraju nosiča. Celková dĺžka špirály je viac ako 5 km. Špirála je rozdelená na viacero sektorov, ktoré majú rovnakú dĺžku. Dáta sú v záznamovej vrstve zachytené v podobe priehlbní (pitov) a rovných plôch (polí). Disk v prehrávacom prístroji číta laserový lúč, ktorý sa odráža od plochy disku a odráža sa späť do snímača. Ten vyhodnocuje rozdiel medzi odrazom od pitov a polí. Rýchlosť čítania disku je štandardná - 1,4 m/sek.

Na jednoznačnú identifikáciu produktu - albumu sa používajú UPC/EAN kódy. Ide o čiarové kódy, jednoznačne identifikujúce produkt. Medzinárodný štandardný kód záznamov (ISRC - International Standard Recording Code) umožňuje jednoznačnú identifikáciu zvukových záznamov a hudobných audiovizuálnych záznamov. Obsahuje 12 znakov a prideľuje ho miestna agentúra. Na Slovensku ho prideľuje Slovgram, spoločnosť výkonných umelcov a výrobcov zvukových a zvukovo-obrazových záznamov, v Českej republike Intergram.

Dôležitými údajmi pri audio CD sú aj informácie o technických údajoch o zázname. Uvádzajú sa údaje o zázname, strihu a konečnom zázname. Na nosiči sú uvedené v podobe skratiek:

• DDD - pôvodný záznam, strih a výsledný záznam zvuku je digitálny
• ADD - pôvodný záznam je analógový, mix a konečný výsledok je digitálny
• AAD - pôvodný záznam, mix a strih je analógový, výsledný záznam digitálny

Audio CD sa distribuujú obvykle v obaloch z tvrdého plastu, často bývajú doplnené sprievodným materiálom. Tieto materiály slúžia ako podklad pri katalogizovaní nosičov. Hoci podľa pravidiel RDA je najdôležitejším prameňom etiketa, v prípade audio CD informácie vytlačené na vrchnej strane nosiča obvykle nebývajú kompletné.

Pri ochrane audio CD je dôležité najmä zabrániť poškriabaniu spodnej vrstvy nosiča. V hudobnom kabinete máme uložené audio CD v na mieru vyrobených skriniach v šuplíkoch. Bohužiaľ, toto uskladnenie má jednu vážnu nevýhodu. Zistilo sa, že pri otvorení viac ako jedného šuplíka skriňa začne padať na knihovníka, pretože nie je pripevnená k stene.

Diskutovanou témou je ochrana CD pred kopírovaním. Touto témou sa v hudobnom kabinete príliš nezaoberáme. Snažíme sa však kopírovaniu CD zabrániť. Vo výpožičnom poriadku je uvedené, že nie je možné robiť kópie zo zvukových dokumentov a zároveň neumožňujeme našim používateľom počúvať audio CD na ich vlastných prinesených notebookoch (ktoré v študovni inak prirodzene používať môžu).

Katalogizácia

Medzi najdôležitejšie funkcie knižnice patrí spracovanie získaných dokumentov. Dokumenty knižnica získava viacerými spôsobmi - kúpou, povinným výtlačkom, darom, výmenou. Následne je potrebné dané dokumenty spracovať - skatalogizovať. Katalogizácia prebieha podľa určitých pravidiel. Do roku 2017 sa katalogizovalo podľa pravidiel AACR2 (Anglo-americké katalogizačné pravidlá, 2. vydanie). Od roku 2018 sa prešlo na pravidlá RDA (v ČR už od roku 2015). Pravidlá sú prispôsobené pre jednotlivé typy dokumentov. Zvukové dokumenty sa zaraďujú medzi špeciálne dokumenty. Vzhľadom k tomu, že v katalogizačnom zázname musia byť vyjadrené všetky špecifiká daného dokumentu, je katalogizovanie zvukových dokumentov komplikovanejšie ako katalogizovanie kníh. Ide najmä o technické údaje, ktoré sú kódované do strojom čitateľnej podoby. Uvádza sa rýchlosť (otáčky / min pri platniach a pri CD rýchlosť 1,4 m/sek); konfigurácia kanálov (mono, stereo), ale len v prípade, ak sú na dokumente uvedené; rozmery, spôsob výroby (u všetkých dokumentoch ide o hromadnú výrobu); druh materiálu (pri platniach vždy plast, pri audio CD plast a kov), špeciálne charakteristiky prehrávania (pri platniach nie je známe, pri CD - digitálne), technika zachytenia a uloženia (analógové pri platniach, digitálne pri CD).

Pri katalogizovaní zvukových dokumentov je základným prameňom pre popis etiketa alebo štítok, trvalo pripevnený k dokumentu. Sekundárnymi zdrojmi sú puzdro, obal alebo sprievodný materiál. Veľmi často pri katalogizácii môže prísť k situácii, že kombinujeme všetky možnosti alebo si namiesto etikety vyberieme obal či puzdro. Tento spôsob sa používa najmä v prípadoch, ak dokument obsahuje viacero diel a na etikete nie je uvedený spoločný názov, ale na obale uvedený je.

Na rozdiel od knižných dokumentov, zvukové dokumenty obsahujú často viac diel viacerých autorov a veľmi často bez spoločného názvu. Tento fakt spôsobuje, že katalogizovanie zvukových dokumentov je zdĺhavejšie a o niečo náročnejšie ako u kníh.

Digitalizácia a ochrana zvukových dokumentov v hudobnom kabinete UKB

Hudobný kabinet má rozsiahly fond zvukových dokumentov. Je preto potrebné vypracovať stratégiu na jeho ochranu a digitalizáciu v budúcnosti.

K bodom ochrany fondu gramoplatní by malo patriť vypracovanie projektu na profesionálne vyčistenie gramoplatní. Vzhľadom k dlhodobo budovanému fondu (už od 50. rokov 20. st.) to bude nepochybne viac ako potrebné. Doteraz totiž žiadne komplexnejšie čistenie neprebehlo. Pre udržiavanie čistoty bude tiež vhodné zakúpiť sadu na čistenie platní, nie antistatické utierky. Ďalším bodom by malo byť vypracovanie návrhu na riešenie problému so šelakovými platňami (viď Šelakové platne).

K digitalizovaniu platní sa bude môcť pristúpiť až po skatalogizovaní celého fondu. Ten obsahuje približne 15 000 platní a v súčasnej dobe je spracovaných okolo 2000. Vzhľadom k personálnemu obsadeniu hudobného kabinetu ide o dlhší časový úsek. V súčasnosti sú v hudobnom kabinete dve zamestnankyne, pričom len jedna z nich sa venuje katalogizácii gramoplatní. Druhá pracovníčka má na starosti akvizičné návrhy, povinné výtlačky, katalogizáciu nových dokumentov (audio CD, hudobniny, knihy). Popritom je samozrejme najhlavnejšou náplňou práca s používateľmi, exkurzie a podujatia.

Koncepcia digitalizácie zvukových dokumentov nie je na Slovensku, bohužiaľ, vypracovaná. Existujú ojedinelé projekty, z ktorých treba vyzdvihnúť najmä projekt digitalizácie zvukových dokumentov (gramoplatní), ktorý realizovala Štátna vedecká knižnica v Košiciach. Ďalšie knižnice s hudobnými pracoviskami digitalizujú prakticky "na kolene". Zakúpia si gramofón s USB výstupom a vzniknutý záznam ukladajú na knižničnom serveri. Takto zdigitalizované nahrávky sú samozrejme prístupné používateľom len v priestoroch knižnice. Týmto spôsobom by sa hudobný kabinet nechcel vydať. Existuje ponuka na spoluprácu so Štátnou technickou knižnicou v Košiciach, ktorá by bola ochotná poskytnúť zdigitalizované nahrávky Univerzitnej knižnice v Bratislave. Práca na tejto spolupráci je momentálne prerušená. Dôvodom je najmä nízky počet skatalogizovaných gramoplatní v hudobnom kabinete. Ide o to, že ŠVK Košice nám môže poskytnúť len tie nahrávky, ktoré sa nachádzajú aj u nás vo fonde a pri porovnávaní nášho, už skatalogizovaného, fondu s fondom ŠVK sa našlo zatiaľ len okolo 260 záznamov identických dokumentov. Do budúcnosti je vhodné s touto spoluprácou rátať.

Pred samotnou digitalizáciou fondu bude potrebné vypracovať stratégiu. K najdôležitejším bodom bude patriť otázka výberu dokumentov. Bude sa digitalizovať celý fond alebo len jeho časť? Prednosť by mali mať slovacikálne alebo niečím unikátne dokumenty. Do úvahy treba brať aj rok vydania. Pri využití ponuky ŠVK v Košiciach sa bude digitalizovať len tá časť fondu, ktorú ŠVK nemá. Svoju úlohu nepochybne bude zohrávať aj fyzický stav dokumentov. V neposlednom rade bude treba rozhodnúť, či sa bude niesť digitalizácia plne v réžii UKB, alebo technické riešenie posunieme externému dodávateľovi. Vhodnejšie by bolo to druhé riešenie, ktoré ale závisí na finančnej otázke. Knižnica je štátna inštitúcia, takže tieto práce sa budú musieť riešiť cez verejné obstarávanie. K ďalším problémom patrí aj uloženie zdigitalizovaných dokumentov. V súčasnej dobe v knižnici pretrvávajú problémy s diskovým poľom, ktorého kapacita už nepostačuje. Aj preto otázka digitalizácie fondu hudobného kabinetu UKB momentálne nepatrí medzi najaktuálnejšie.

Použité zdroje:

FELLEGI, Pavol, ed. Katalóg gramofónových platní: LP platne: vážná hudba, výber z populárnej hudby a folklóru. Bratislava: Opus, 1985.

LOCHMANN, Adolf. Gramofonova deska. 1. vyd. Praha: Práce,1955. 321 s.

MARTÍNKOVÁ, A., J. ČERMÁKOVÁ a M. JIRKALOVÁ, ed. Generální katalog gramofonových desek. Praha: Panton, 1988.

PEŠÁK, Jozef. Gramofon, jeho provoz a technické využití. 1. vyd. Praha: SNTL, 1982. 224 s.

SVOBODA, Otakar, ed. Katalog vážné hudby a mluveného slova na monaurálních a stereofonních dlouhohrajících deskách. Praha: Supraphon, 1966.

Internetové zdroje:

Kompaktní disk [online]. [cit. 2020-01-20]. Dostupné z: https://www.wikiwand.com/cs/Kompaktn%C3%AD_disk

LALÍK, Aleš. Vývoj optických médií 1: CD. Notebook.cz [online]. 22.7.2009 [cit. 2020-01-20]. ISSN 1214-2875. Dostupné z: https://notebook.cz/clanky/technologie/2009/vyvoj-optickych-medii-1-cd

Technické podmínky pro výrobu vinylové desky [online]. In: . [cit. 2020-01-10]. Dostupné z: https://www.gzvinyl.com/getattachment/3c98f198-3f72-4153-a82e-017212d6f91f/download.aspx

Www.gzvinyl.com/Vyroba.aspx [online]. 2017 [cit. 2020-01-18]. Dostupné z: https://www.gzvinyl.com/Vyroba.aspx

Interný materiál:

PRAŽIENKOVÁ, Jana. Spracovanie záznamov hudobných dokumentov vo formáte MARC 21 a s použitím katalogizačných pravidiel RDA: pre potreby hudobného kabinetu UKB. Bratislava, 2018, 81 s.

ISKM02 Design informačných služieb, rozhraní a interakcií

Service Design Blueprint ako nástroj pre zlepšovanie služieb

Dizajn služieb je pomerne nová disciplína v oblasti riadenia a marketingu. V princípe aplikuje nástroje a metodológiu dizajnu na služby tak, aby boli užitočné, použiteľné a atraktívne pre potenciálneho zákazníka a zároveň efektívne a konkurencieschopné pre poskytovateľa, pričom spája metódy z viacerých odborov (manažment, webdizajn a pod.).

Jedným z nástrojov, ktoré je možné využiť pri dizajnovaní služieb je service blueprint. Ide o nástroj, pomocou ktorého popisujeme jednotlivé aspekty služby alebo ich častí a ich interakcie so zákazníkmi. Je to schéma alebo mapa, prostredníctvom ktorej vizualizujeme vzťahy medzi rôznymi zložkami služieb, pričom na tieto služby nazerá jednak z pohľadu poskytovateľa a jednak z pohľadu zákazníka. Zároveň je rozdelená podľa toho, či je služba viditeľná zákazníkovi alebo nie.

Service blueprint svojim spôsobom voľne nadväzuje na ďalšie služby v rámci dizajnu služieb a to konkrétne na Cestu službou alebo Mapu kontaktných miest,ale má širší rozsah. Cesta službou kladie dôraz na osobnú skúsenosť zákazníka so službou, so všetkými jej aspektmi, zatiaľ čo service blueprint ide viac do hĺbky a kombinuje skúsenosti zákazníka so všetkými činnosťami zamestnancov, a to aj s takými, ktoré nie sú pre zákazníkov viditeľné. Podobne, ako je to aj pri ceste službou napríklad, plánovanie služieb by malo byť výsledkom procesu spolupráce, ktoré je založený na presne definovaných cieľoch a je postavený na výskume.

Výhody service blueprint

Táto metóda sa v rôznych oblastiach začína využívať čoraz častejšie na mapovanie služieb a ich zefektívnenie. Správne definovaný service blueprint môže pokrývať mnohé aspekty - od ekonomickej, obchodnej stránky až po technickú časť. Mapa môže byť jednoduchá alebo komplikovaná podľa potreby. Obzvlášť užitočný sa ukazuje najmä pri koordinácii komplexných služieb s viacerými subsystémami.. Každý subsystém môže byť zvlášť zmapovaný, zároveň ale mapa môže poskytnúť celkový pohľad na to, akým spôsobom produkt prechádza celou spoločnosťou. Taktiež pomáha odhaliť rôzne vnútorné nedostatky organizácie, identifikuje príležitosti na optimalizáciu procesov

V Service Blueprint rozlišujeme celkovo 5 zón. Prvá zóna je zóna interakcie, v ktorej dochádza k priamemu styku s používateľom. Ten môže túto zónu priamo ovplyvňovať a zasahovať do nej. V ďalšej zóne - zóne viditeľnosti už používateľ nemôže nič ovplyvňovať, ale vidí ju. Nasledujúce zóny sú pre používateľa už neviditeľné, napriek tomu dôležité pre fungovanie služby. Zóna vnútornej interakcie predstavuje vnútropodnikové procesy, nasleduje zóna podporných procesov a poslednú časť tvorí základňa, poskytujúca fyzické materiály.

Kedy je vhodné využiť Service Blueprint?

Najčastejšie sa využíva Service Blueprint pri týchto príležitostiach:

• Ak potrebujeme zlepšiť naše služby. Identifikujeme a eliminujeme rôzne zistené nedostatky.
• Navrhovanie novej služby - vytvorenie prototypov služieb a ich testovanie pred zavedením.
• Pochopenie služby. V prípade služieb, ktoré sú v podnikovej kultúre hlboko zakorenené a ich pôvodný zmysel už nie je jasný, môžeme ich práve prostredníctvom tohto nástroja pochopiť a následne zmeniť či úplne zrušiť.
• Ak potrebujeme získať komplexný prehľad o zúčastnených stranách - zákazníci, dodávatelia, konzultanti, zamestnanci, tímy.
• Aj v prípade, že potrebujeme službu rozšíriť alebo zúžiť nám môže byť pri rozhodovaní Service Blueprint výrazne nápomocný.

Ako vytvoriť Service Blueprint

Ešte pred samotným vytváraním mapy je dôležité ujasniť si niekoľko vecí.

• Je vhodné zostaviť tým ľudí, ktorí sú zodpovední za určitú časť služby a získať podporu zainteresovaných strán (napr. manažér, vedúci pracovník, klient ....).
• Ďalej je potrebné definovať cieľ, rozsah a zameranie. To znamená, že musíme rozhodnúť, či budeme analyzovať celú službu alebo len jej jednu časť.
• Zhrnutie údajov z výskumu. Využijeme pritom tak prieskumy zákazníkov, ako aj interné výskumy so zamestnancami - či už rozhovory, priame pozorovania, kontextové zisťovanie alebo štúdium denníkov.
• Je vhodné mať tiež spracovanú mapu kontaktných miest, vytvorené persóny a spracovaný používateľský scenár. Nie je to síce nutnosť, ale pôjde to jednoduchšie.

Pripravíme si pomôcky na písanie - fixy, post-ity, papier na písanie a napokon bude vhodné stiahnúť si z webu jednu z mnohých voľne dostupných šablón pre Service Blueprint. Dostupné sú napríklad na https://www.servicedesigntoolkit.org.

• Popíšeme činnosti používateľov a chronologicky ich zoradíme. Vyznačíme cestu od začiatku do konca, pričom sa snažíme zachytiť všetky body vzájomnej interakcie, všetky činnosti a aktivity, ktoré prebiehajú v rámci služby.
• Následne identifikujeme a popíšeme všetky činnosti a aktivity zamestnancov, ktoré sú pre používateľa viditeľné, ale aj tie neviditeľné, ktoré sú nevyhnutné pre poskytované služby. Nevynecháme pri tom ani podporné procesy či činnosti, zaisťujúce funkčnosť služieb, napr. informačný systém, software a pod.
• Doplníme fyzické aspekty, ktoré sa vyskytujú počas cesty službou - napr. prepážka a pod.
• Prepojíme a popíšeme používateľské scenáre. Dostaneme tak prehľad o službách, zamestnancoch a kontaktných miestach.

Service Blueprint je nástroj, ktorý pomôže komplexne pochopiť procesy spojené so službou. Pomáha organizácii vidieť celkový obraz o tom, ako spoločnosť ich službu implementuje a ako ju zákazníci využívajú. Zároveň zvýrazňujú vzťahy medzi procesmi orientovanými na zamestnancov a zákazníkmi, pomáha pri identifikácii kritických bodov, optimalizácii komplexných interakcií, čo nepochybne napomáha aj k výraznejšiemu šetreniu finančných zdrojov organizácie. V neposlednom rade ide aj o zlepšovanie obrazu organizácie prostredníctvom lepšej skúsenosti zákazníkov s jej službami.

Ukážka šablóny Service Blueprint:

Použité zdroje:

https://100metod.cz/post/156711605374/49-service-blueprint

https://www.interaction-design.org/literature/article/service-blueprints-communicating-the-design-of-services

https://www.lucidchart.com/blog/what-is-a-service-blueprint

https://www.nngroup.com/articles/5-steps-service-blueprinting/

https://www.nngroup.com/articles/service-blueprints-definition/

https://www.section.io/blog/how-we-create-use-service-blueprints/

ISKM03 Literatúra, knižničné procesy a trh

Rozhovor v kaviarni

Kaviarne patria medzi miesta, ktoré si spájame skôr s oddychom a priateľskými stretnutiami ako s miestom, kde sa dá aj pracovať. A ak sa aj spájajú s prácou, ľudia si obvykle predstavujú najmä umelcov. Je to tradičný obrázok bohémov, ktorí pri poháriku vína píšu svoje nesmrteľné básne. Že je možné v kaviarni venovať sa napríklad aj sociálnej práci, nám priblíži rozhovor s terénnou sociálnou pracovníčkou, Mgr. Zuzanou Bezákovou. S energickou a ráznou dámou sme sa stretli v útulnej petržalskej kaviarni Melrose.

Ste terénna sociálna pracovníčka, ktorá sa so svojimi klientami stretáva na rôznych miestach, medzi inými aj v kaviarni. Často si vyberáte za miesto stretnutia kaviareň?

ZB: Áno, často, respektíve tak často, ako je to možné, to znamená, že to záleží aj od situácie klienta.

Ako vy vnímate stretnutia v takomto prostredí?

ZB: Stretnutie v kaviarni väčšinou zvolím vtedy, ak chcem, aby sa klient cítil príjemne a uvoľnene. . Je to neutrálne prostredie. Ak by som chcela byť vo výhode ja a zneistiť klienta pri rozhodovaní, tak ho zavolám do svojej kancelárie.

Môžete uviesť aj nevýhody, plynúce so stretnutia na takomto verejnom mieste?

ZB: Keďže ide o verejný priestor, nedá sa rozprávať o príliš citlivých témach pre klienta. Zároveň je preňho nepríjemné verejne prejaviť svoje emócie, napríklad plač. Aj pre mňa, ako terénneho sociálneho pracovníka to znamená určité obmedzenie pri rozoberaní citlivých tém. Samozrejme, nesmieme zabudnúť ani na to, že návšteva kaviarne tiež niečo stojí. Preto sa tu nestretávam s klientmi, ktorí majú finančné problémy. Na druhej strane, mám množstvo klientov, ktorým návšteva v kaviarni nespôsobí žiadnu finančnú ujmu.

Hovorili sme o nedostatkoch. Ale aké sú pozitíva?

ZB: Je ich hneď niekoľko. Napríklad spolu s klientom pozorujeme správanie návštevníkov. Ide o kreatívny spôsob edukácie klienta, spojený s následnou analýzou správania.

Môžete uviesť príklad konkrétnej problematiky, pri ktorej je vhodné využívať takéto stretnutia v kaviarni?

ZB: Využívam to napríklad pri tzv. náznakoch alebo slabšej forme sociálnej deprivácie v prípade týraných žien. Napríklad ženy, ktoré boli dlhodobo ponižované či ženy po dlhodobej materskej dovolenke nie sú schopné sociálnej interakcie, nájsť si prácu alebo komunikovať na verejnosti.

A ako to vnímajú klienti?

ZB: Je to rôzne, klient od klienta. Mám klientku, ktorá bola dlhodobo ponižovaná. Bez manžela nevychádzala z domu a po ukončení materskej dovolenky zostala ako žena v domácnosti. Po rozvode a osamostatnení sa nebola schopná nájsť si prácu, ubytovanie a dokonca nedokázala ani vstúpiť do nákupného centra. Pri tomto procese sme ju sprevádzali a od prechádzky v parku, cez posedenie v kaviarni sme sa dostali až po zotrvanie v nákupnom centre. V súčasnosti táto klientka už funguje samostatne. Niektorí klienti občas vedia na seba upozorniť nevhodným správaním, iní sa zase obávajú, že ich všetci počúvajú.

Spomínali ste nevhodné správanie niektorých klientov. Reagovali na to niekedy ostatní návštevníci alebo pracovníci kaviarne?

ZB: Poväčšine nereagujú. Snažím sa pôsobiť aj s klientom ako bežní návštevníci. Samozrejme, pokiaľ klient urobí nejakú scénu, potom môže na ostatných pôsobiť trocha bizarne, keď ja nereagujem tak, ako by očakávali, ale naopak pôsobím chápajúco a pokojne. Napriek tomu, nestávajú sa tieto situácie často, aj keď ide o klientov, ktorí práve prežívajú mimoriadne náročnú životnú situáciu.

Máte aj nejaký mimoriadny alebo kuriózny zážitok?

ZB: Áno, mám. Moja práca je orientovaná na urovnanie konfliktov v rodine, preto často komunikujem aj s mužmi. Pri rozlúčke s klientmi ich často povzbudzujúco objímem alebo im stisnem ruku. Raz sa mi stalo v jednej kaviarni, do ktorej chodím s klientmi často, že pri odchode ma oslovil čašník, aby som si už konečne vybrala nejakého partnera, pretože stretávať sa s viacerými mužmi a ťahať ich za nos nie je správne. Prirodzene som mu vysvetlila, že ide o klientov a ja som už roky šťastne vydatá.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor a prajem vám aj naďalej veľa úspechov v práci s klientmi.